Po štúdiu v Londýne sa vrátila naspäť na Slovensko, stala sa Head of Business Development pre startup Ixworx a dennodenne zažíva, aké je to byť ženou v mužskom svete. Aj vďaka tomu však zistila, aké dôležité je nestratiť svoju femininitu, zostať sama sebou a nezatvárať pred týmto celospoločenským problémom oči. Martina Drahošová nám porozprávala o tom, ako si udržať ženskosť. Vo svete startupov. A nielen v ňom.
Mati, je pravda, že si študovala v Londýne?
Áno, štyri roky som študovala v Anglicku. Ešte pred samotným Londýnom som bývala v univerzitnom mestečku Durham, niečo na štýl Harryho Pottera (smiech). Žila som v prírode a bývala som na internáte. Išlo o vysokoškolské, bakalárske štúdium zamerané na ekonómiu a politické vedy. Až neskôr, v rámci magisterského štúdia, som šla do Londýna.
Prečo ale vôbec zahraničie? Prečo Londýn?
Už v detstve som mala sen, že raz pôjdem študovať do Británie. Odjakživa som si Spojené kráľovstvo predstavovala ako krajinu, kde je tráva zelená a zmýšľanie liberálne, školstvo na úplne inej úrovni, množstvo britských autorov patrilo medzi mojich obľúbených, jednoducho Británia bola odjakživa môj sen. Neskôr som sa dostala na Durham, čo bola veľmi dobrá škola. Žila som si v takej tej svojej bubline uprostred vidieka, no po troch rokoch som mala pocit, že potrebujem trošku kozmopolitného života. Preto, keď som sa dostala na dobrú školu v Londýne, ani chvíľu som neváhala a šla som.
Mala si už počas štúdia akú takú predstavu o tom, čo by si chcela robiť?
Vždy som bola tak nejak idealista, mala som predstavu o tom, že sa vrátim alebo budem pracovať v rámci európskych inštitúcií. Študovala som politológiu, bola som, a aj som veľký optimista čo sa týka Európskej únie a verila som, že tam niekde je moja budúcnosť. Neskôr ma to ale trochu prešlo, keďže moja prvá práca bola priamo v Národnej rade, konkrétne vo Výbore pre európske záležitosti. Zaoberala som sa finančnými záležitosťami Európskej únie. Postupom času som však zistila, že to nie je celkom pre mňa. Možno pre to, že išlo o štátny sektor, bolo to na mňa pomalé, neflexibilné, necítila som možnosť rastu, necítila som že moja práca prináša reálne výsledky.
Nedávala ti ale práve takáto práca podnety k premýšľaniu, či vôbec bolo správne vracať sa na Slovensko?
Prvý rok som si hovorila, že môj vnútorný pocit vychádza len z faktu, že mám prácu v štátnom sektore. Videla som, že sa vrátilo množstvo mladých a šikovných ľudí a tak som verila, že to v privátnom sektore bude iné. Presedlala do konzultačnej firmy, ktorá sa zaoberala legálnym lobizmom. Aj tam som však narazila na problém, že som za počítačom sedela 12 hodín denne, nechodila som na klientske stretnutia a chýbala mi interakcia a pocit, že reálne vidím výsledky svojej práce. Aj preto som tento problém začala riešiť s jedným svojím kamarátom, dnes by som ho nazvala mentorom, ktorý sa ma spýtal, čo by ma tak nejak bavilo.
Vtedy mi napadol svet startupov. Jedna moja spolužiačka zo školy v Londýne založila svoj vlastný startup a presne tam som videla svoju budúcnosť. Neskôr som sa spojila s Ivanom Štefunkom a hneď nato so Slavom, ktorý je CEO Ixworxu, pre ktorý robím už tri roky.
Teraz je celkovo mentoring a networkovanie veľmi obľúbené. Čo si o ňom myslíš ty?
Kedysi tu boli pre nás starší a skúsenejší ľudia, ktorí nás usmernili, povedali ti, čo a ako, a teraz sa to volá mentor. Myslím, že to je skvelé a dokonca som sama v rámci projektu Lady Up mentorkou pre dievča, ktoré študuje architektúru. A keďže my vo firme robíme aj 3D modely pre architektov a ona dokáže pracovať v daných softvéroch, spojila sa so mnou hlavne kvôli tomu, čomu sa venujem. Niekoľkokrát sme sa stretli, bola aj u nás v office a vyskúšala si virtuálnu realitu pre architektúru. Myslím že ju to inšpirovalo.
Keď už sme pri Ixworxe. Mala si hneď od začiatku pozíciu Head of Business Development?
Na začiatku to nebolo nejak úplne zadefinované. Prišla som do tímu, kde bolo 12 chalanov, všetci developeri alebo 3D grafici, chýbala im samotná komunikácia, marketingové či obchodné oddelenie. A tak som sa do toho začala pomaly dostávať a zisťovať, ktorú stránku potrebujeme rozvíjať najviac. Prišlo sa na to, že treba posilniť hlavne networking, komunikáciu s ľuďmi a samotné stretávanie sa s klientami a investormi. Aj preto som sa stala hlavou business developmentu, chodila som na stretnutia a hľadala som investorov, klientov a partnerov.
Spomínala si, že si prišla do officu medzi dvanástich mužov. Máš pocit, že ťa vnímali inak?
Asi áno, neviem. Boli zvyknutí jeden na druhého, chvíľku im trvalo, kým úplne pochopili, kde som v tom celom ja. Ale na druhej strane boli veľmi zlatí a mne sa konkrétne medzi nimi robilo veľmi dobre, mala som a stále mám svoju autonómiu.
Avšak po asi roku, keď som už začala intenzívne fundraisovať a stretávať sa s investormi, cítila som, že práve oni sú tými, ktorí ma berú inak a cítila som, že to nie je v poriadku. Boli sme napríklad na investorskom stretnutí, kde bolo dvanásť mužov v miestnosti a na mňa pozerali s absolútne nechápavým pohľadom a otázkou, čo tam vlastne robím. Komunikáciu na mňa adresovali na môjho mužského kolegu, akoby si mysleli, že by som mala radšej nosiť kávu alebo podobné veci.
Nemala som pocit prirodzeného rešpektu, pretože vyzerám mlado a som žena. Tým, že ženy v mojom veku väčšinou vidia na pozíciách asistentiek, automaticky sa tak podvedome správajú.
Myslíš si, že majú ženy v biznise podobný problém len na Slovensku alebo aj inde?
Na Slovensku je to veľmi hlboko zakorenené a viditeľné. Naopak v Amerike, kde sa o tomto probléme veľa rozpráva a vznikajú cielené akcie, ktoré sa ním zaoberajú a podporujú ako mlade ženy v ich ambíciách tak aj ženy na vyšších pozíciách, je to oveľa menej viditeľné. U nás je veľmi maskulínna spoločnosť. Ak chceme dosiahnuť úspech, musíme ísť mužskou cestou aj napriek tomu, že sme ženy. Týka sa to aj tých najúspešnejších.
Máš aj ty pocit, že musíš v práci meniť svoje správanie, aby si uspela?
Začala som to pociťovať minulý rok a hneď som to chcela riešiť. Kládla som si otázku, ako je nastavená celá spoločnosť a po svojom pobyte v Amerike som si vlastne uvedomila, že som celý minulý rok vo všetkých smeroch využívala úplne maskulínu energiu, všetko som riešila mužskou cestou. Ak som chcela totiž dosiahnuť určité ciele a zaistiť to, aby ma medzi seba brali, musela som riešiť veci cielene, ako muž. Potom som však začala mať pocit, že to nie som ja. A ja chcem byť ženská, chcem byť sama sebou. Lenže čo s tým, keď feminína energia v biznise nie je braná vážne? Aj preto som začala hľadať podporu iných žien. Chcela som zistiť, či má niekto rovnaký problém ako ja.
Podarilo sa ti to?
Áno. Najprv sme začali ako skupina piatich žien, no potom, ako sme sa o danom probléme začali rozprávať a zdieľať ho, odrazu sa ich objavilo oveľa viac. Aj preto sme tesne pred mojím odchodom do Ameriky založili skupinu „Trust Women“. Mali sme len dve stretnutia, stále premýšľame nad tým, či to urobiť úplne otvorené alebo skôr selektívne. Prizvali sme si dokonca aj externú pomoc, ktorá nám pomáha s Design Thinking metodológiou.
Spoločne s ostatnými ženami a na základe problémov, ktoré ako ženy v biznise a spoločnosti pociťujeme, sa chceme dohodnúť na tom, kam by sme celý projekt chceli smerovať.
Na Facebooku máme už 60 žien, čiže záujem je veľký, len si musíme najprv utriediť, o čo vlastne konkrétne pôjde. Ale je zvláštne ako mi komplikácia, ktorú som v pracovnom živote prežívala, otvorila oči a ukázala mi, že je to vlastne celospoločenský problém, ktorý neovplyvňuje len ženy. Tým, že je spoločnosť takto jednostranne nastavená, nie sú šťastní ani muži.
Chcela by si do celej veci zapojiť aj ich samotných?
Áno. Prvý krok bol spojiť sa so ženami. Teraz však už cítim, že by sme mali zapojiť aj mužov. Každý máme v sebe aj maskulínnu aj feminínu stránku. Ibaže femininita je v biznise a celkovo v spoločnosti veľmi nedocenená a veľmi potlačovaná, a to nielen u žien, ale aj u mužov. Muži ju musia ešte omnoho viac potlačovať, nemôžu plakať, nemôžu byť zraniteľní. Potom je jasné, že to škodí aj im, a v konečnom dôsledku všetkým. A práve to by som chcela zmeniť.
Je práve táto téma tým, čo ťa okrem tvojej práce najviac napĺňa?
Áno, pretože ide o celospoločenský problém, ktorého vyriešenie môže reálne pomôcť veľkému množstvu ľudí. Okrem toho však aj píšem (smiech). Píšem ale veľmi osobne a neviem, akým spôsobom to zdieľať a či to vôbec zdieľať. Prišlo to tak samo. Dialo sa mi v živote veľa vecí a potrebovala som sa cez niečo ventilovať.
Máš pocit, že ťa tvoja práca stále napĺňa?
Určite áno. Dosiahla som však určité veci a stupeň keď cítim že chcem robiť aj viac celospoločenské veci. Lebo sme v období, keď sa mení veľmi veľa vecí, od spôsobu myslenia, až po spôsob akým sa robí práca.
Život totiž nie je len o stanovovaní cieľov a ich dosahovaní. Potrebujeme určitú rovnováhu. Nielen slepo spĺňať požiadavky, ktoré sú na nás kladené, ale robiť niečo zmysluplné, niečo pre spoločnosť.
Bolo aj to dôvodom, prečo si chcela odísť do USA?
Áno, New York som mala v hlave už veľmi dlho. Už v roku 2016, keď som tam bola prvýkrát, som sa doňho zamilovala. Najprv som odišla len na tri mesiace, nikoho som nepoznala a bolo to pre mňa jedno veľké sebapoznávanie. Práve tam som začala písať a spoznávať svoju ženskú stránku. Zisťovať, ako byť úspešná práve vďaka nej. Neskôr v januári som odišla znovu a tentokrát som navštívila aj Silicon Valley. Beriem to ako jeden obrovský poznávací výlet do oblasti technológie. Z veľa ľudí a rozhovorov tam som totiž cítila, že nás technológia nezachráni, ale budeme sa musieť zachrániť sami a stať sa viacej ľudskí.
Som však rada, že som sa vrátila. Zmenilo to môj pohľad na svet a zároveň vidím, že aj my na Slovensku sa posúvame dopredu. Možno je to síce len v rámci Bratislavy alebo mojej komunity, kvázi bubliny. Pevne však verím, že to tak nie je.
