Úspešná, scestovaná a nebojí sa výziev. Natália Kisková, šéfka coworking spacu Hub Hub, ma privítala so skvelou náladou, pozitívnym vyžarovaním a nikdy nekončiacou chuťou objavovať nové veci. A keďže sama pracovala v IT firme, má skúsenosti so startupmi a miluje výzvy, sadli sme si spolu na krátky pokec skoro ráno. O nej, o návrate na Slovensko a aj o tom, prečo je nám tu tak nejak dobre.
Žila si v Južnej Dakote, v Bostone a v New Yorku. Aký bol tvoj návrat naspäť na Slovensko?
Záleží od toho, ktorý návrat myslíš. Keď som do Ameriky odišla počas strednej školy, bolo to na rok, v rámci výmenného pobytu. Vtedy som skutočne plakala, keď som sa mala vrátiť naspäť. Trvalo mi to ale dokopy asi dva dni a potom som si uvedomila, že sa už do Ameriky vrátiť nechcem. Neskôr, keď som šla na výšku, rozhodovala som sa opäť medzi USA a Európou. V Amerike sa však na školu dostaneš rýchlejšie a tak som sa nakoniec rozhodla, že do tej Ameriky pôjdem opäť. Tentokrát som si ale vyberala školy vo väčších mestách a zvíťazil Boston.
Po skončení štúdia som sa odtiaľ nevrátila hneď na Slovensko, skončila som v Londýne. Čo sa však nedá považovať za až takú veľkú zmenu, keďže Londýn je rovnako multikultúrne mesto ako Boston. Potom prišlo sťahovanie do Prahy. Zdá sa, že je to u mňa v súvislosti s cestovaním tak nejak naopak. Všetci idú na to postupne, ja som odišla veľmi ďaleko a krok po kroku som sa vracala. Už aj v Londýne, a neskôr aj v Prahe, som mala pocit, že by som sa chcela vrátiť domov, trošku ma ale odrádzala otcova pozícia. Na druhej strane mi ale chýbala slovenská mentalita, a tak som nakoniec aj tak hľadala cestu, ako sa sem dostať.
Čo bolo pre teba najväčšou motiváciou vrátiť sa naspäť?
Chcela som hlavne robiť niečo, čo Slovensku dlhodobo pomôže. Byť spojená so slovenskou firmou a robiť niečo zmysluplné. Nadobudla som pocit, že by som mala tejto krajine čo to vrátiť.
Zároveň si myslím, že sa tu máme veľmi dobre a pracovať na tom, aby sme sa mali ešte o niečo lepšie, bolo jednou z vecí, ktoré ma tak nejak lákali a ešte vždy lákajú.
V Amerike si však nielen študovala, ale aj pracovala, však?
Áno, chodila som na školu, ktorej podmienkou bolo pracovať, a to pre spoločnosť, v ktorej som nakoniec zostala 5 rokov. Išlo o IT konzultačnú firmu. Na začiatku som sa zaoberala biznis analýzou, neskôr som zastávala pozíciu konzultanta, a skončila som ako projektový manažér v oblasti implementácie softvérov.
To už som pôsobila pre tú istú firmu v Londýne, odkiaľ som pred dvoma rokmi chcela odísť a vrátiť sa naspäť na Slovensko. Oni mi však ponúkli možnosť založiť pobočku na Slovensku alebo v Čechách. A tak som sa presťahovala naspäť domov k mamine a zisťovala som, ktorý market by bol pre nás najvýhodnejší. Prišla som na to, že zo všetkého najviac nám vyhovuje Praha, kam som sa neskôr odsťahovala. Na všetko som bola úplne sama, a keď som odchádzala, nechávala som za sebou schopný tím 35 ľudí. Dlhé mesiace som robila z kaviarní, dali sme dokopy branding, priestory a celkovo, vytvorili sme fungujúcu firmu.
Počas svojho pôsobenia v Prahe som riešila aj dva najväčšie dealy v strednej Európe. Prišiel ale moment, kedy som síce vedela, že sa to dá robiť do konca života, no už to akoby nie je to pravé. Necítila som viac výzvu, ktorá je v práci, akejkoľvek, nutnosťou.
V súčasnosti vedieš Hub Hub Coworking. Nie je to len priestor na prácu, ale využíva sa aj na množstvo iných vecí. V čom ťa táto práca najviac napĺňa?
V Hub Hube máme tri piliere. Jedným z nich je „Space“. Vždy ho riešime podľa toho, v akej krajine sa daný coworking nachádza. Priestory dizajnujeme za pomoci lokálnych dizajnérov a architektov, všetko dopĺňame nábytkom z danej krajiny. Vytvárame tým vlastne určitú kultúru v samotnom priestore.
Ďalším pilierom je „Programming“. Ide vlastne o edukačnú štruktúru zameranú na rast a vyvíjanie talentu. Vytvárame osemtýždňové semináre, počas ktorých účastníci absolvujú 16 rôznych meetingov, met-upov, master classov a veľkých eventov, až sa stanú expertmi v danej téme.
Tento program následne prepájame s posledným pilierom, a tým je „Community“. Spájame v ňom vysoké školy, korporácie, startupy a neziskovky. Snažíme sa vytvoriť ekosystém, ktorý zamedzí tomu, aby sa každý hral na vlastnom piesočku. Niečo podobné je totiž vzájomne veľmi prospešné. Študenti si môžu nájsť zamestnanie, získať nové kontakty, startupy môžu získať od korporácií kapitál alebo sa samotní mladí ľudia môžu dať dokopy a začať niečo vlastné pod dohľadom mentorov z neziskoviek.
Čo z toho je pre teba najväčším zadosťučinením? Čo teba samú najviac baví?
Myslím, že samotné strategické vymýšľanie celého konceptu. Nemyslím si, že takéto niečo niekto predtým urobil úplne dokonale, preto je to pre mňa istým spôsobom výzva.
Ako je to so samotným hľadaním startupov? Ako by si popísala situáciu na Slovensku v tomto smere?
Na Slovensku sa rozbieha veľa vecí, treba si však vyberať to, čo má skutočne potenciál prežiť. Stále viac sa ale ukazuje, že náš market v súvislosti so startupmi vie rásť a sú tu firmy, ktorým sa darí, napríklad ako tá vaša. Veľa z nich začína byť známych aj celosvetovo. Naozaj si myslím, že si na Slovensku máme z čoho vyberať.
V súčasnosti menežuješ tím ľudí. Vyberáš si ich sama?
Teraz priamo podo mnou pracuje asi 30 ľudí, do októbra ich zrejme bude okolo 40 až 50. Na začiatku to bolo tak, že som všetkých hneď spoznala priamo ja. Bolo totiž treba konať rýchlo, produkt sa musel niekam rozvíjať a potrebovali sme na to tím ľudí. Teraz ale funguje HR oddelenie, následne sa daný človek dostane k niekomu, kto je skúsený v oblasti, na ktorú ho prijímame a potom prejde ku mne, ako k poslednému článku. Ak ale ide o veľmi seniornú pozíciu, pýtam sa na názor aj ja. A to CEO krajiny a môjho šéfa.
Čo je podľa teba najzložitejšie na tom vôbec ľudí menežovať?
Ja som veľký makromenežér, snažím sa dať ľuďom čo najviac voľnosti, aby si vedeli zadeliť svoj čas a svoje tasky. Skôr je problém s tým, že nemám čas obehať všetkých, v každej krajine. V minulej práci som mávala raz za dva týždne polhodinový meeting s každým jedným členom osamote, kde sme si prešli naozaj všetko. Ako sa ten človek cíti, s čím mu viem pomôcť, ako je na tom s úlohami. Teraz však na toto bohužiaľ čas nemám, je nás veľmi veľa. Dúfam ale, že sa postupne tím trošku rozčlení a budem mať viac času.
Čím motivuješ svojich zamestnancov?
Pre mňa osobne je motiváciou začať niečo nové, ako sa hovorí, úplne „na zelenej lúke“ a vytvoriť z toho niečo, čo vidíš, cítiš a reálne sa to ľuďom aj páči. U zamestnancov ide však hlavne o to, aby mali dostatočnú autonómiu a aby videli, že ich podržím aj keď nepôjde vždy o celkom správne rozhodnutie.
Nelákalo ťa nikdy vrátiť sa naspäť do zahraničia?
Tým, že pokrývam celú Európu, cestujem naozaj veľa a na Slovensku som tak jeden deň z celého týždňa. Skôr si ale myslím, že v jednom bode svojho života pôjdem niekam do exotickej krajiny. Niečo na štýl „digital nomad“ (smiech). Ale asi až vtedy, keď budem mať deti a rodinu.
Vždy som chcela robiť aj niečo neziskové, možno niečo so startupom. Jedno je isté, plánov mám skutočne veľa (smiech). Teraz je však moja hlava aj srdce v Hub Hube.